Nikdy som si nemyslel, že to bude také ťažké. Každý robíme hlúpe veci, ale prečo mám pocit, že to ja som najväčší hlupák. Keby som mal aspoň jedinú vec, ktorá by ma držala nad vodou. Tou najväčšou záchranou mi vždy bola myšlienka, že si. Ale teraz mám na to strach pomyslieť. Keď sám sa cítim ako nula, čo ani nemá miesto v tvojich myšlienkach. O to menej v pocitoch.
Strápnil som sa, áno. Cítim sa hrozne. Asi by som sa cítil ešte horšie, nebyť tej neskutočne prázdnej duše. Prúd dní, ktorým som sa nechal unášať, zastavil. A na mňa dopadajú tvoje obrazy, ako chladné kvapky dažďa, ktorý sa nedá uchopiť. Nedá sa pred ním ani ujsť, nie je kam. A bohužiaľ, mám pocit, že všetok ten pichľavý chlad dopadajúci na mňa už nemá ani žiaden hlbší zmysel. Len chladí. A trvá. Ubíja ma na zemi, nemá význam kričať, triasť sa, ani utekať. Nemá význam už ani ticho trpieť. Bez úniku, bez významu. Zdá sa, že peklo existuje.
Ozveny tvojho smiechu prichádzajú z diaľky, do ktorej sa bojím pozrieť. Keby som mal v rukách aspoň niečo. Čokoľvek, čo by mohlo odniesť teba ďalej od tohto zatrateného miesta. Mám strach, že tu skončíš so mnou.